Červenec 2010

New Design- Purple Summer

30. července 2010 v 19:18 | AduliQ |  Designy blogu
Takže zas a znova:) Mám nový design. V poslednom čase som sa zamilovala do fialovej farby. Tkže to určite vidno aj na mojom designe.

Názov:Purple Summer Friends
Osoba: Ja
Obrázky:Z môjho fotoaparátu
Farba: Fialová, starofialová, zažltnutá biela, biela
Bonus: Nový spôsob urobenia menu. Trošku som si na ňom zamakala.
Spokojnosť: 98% - niečo mi v tom chýba :(
Other: Snažila som sa tomu designu vdýchnuť trošku romantiky, a pri tom som tam len ja :). Najviac sa mi aj tak páči menu. Tie fraby a tak. Myslím že budúci design bude mať nanajvýš zmenené záhlavie.
Náhlad: Zatiaľ nieje.

Váš názor?

Homosexualita- za to sa hambiť netreba

29. července 2010 v 11:12 | AduliQ |  Moje články
Keby niekto nevedel. Homosexualita- je keď sa človek orientuje na ľudí rovnakého pohlavia.
Nikdy som nič proti homosexuálom nemala. Možno je to aj tým že nidky som nijakeho nestretla. Vždy len s počutia, internetu, televízie. Napríklad minule som v TV našla reláciu kde ukazovali svadbu dvoch homosexuálov- chalana a chalana.
banner

1.kapitola - Jazero Sauth

29. července 2010 v 11:01 | AduliQ |  Rybý Sen

rybý sen- adulaila.blog.cz
adulaila.blog.cz 1.kapitola
Volám sa Lizzie Bounthová. Bývam na okraji mestečka Summerland, pri veľkom jazere Sauth. Milujem to tu. Je to tiché, pokojné miesto s krásnou prírodou. Vyrastala som tu od malička. Takže tu už žijem sedemnásť rokov. Pri jazere sa týči veľké mólo. Je to vlastne len pár starých dosiek pribitých na sebe. Odkedy mi otec daroval uhlík, ceruzky, gumu a veľký skicár, chodím sem pravidelne raz do týždňa.
Tak ako aj dnes. Slnko príjemne hrialo, čo je na tomto mieste dosť obvyklé. Nechala som na seba prúdiť hrejivé lúče slnka a hľadala som objekt svojho kreslenia. Neďaleko, asi sto metrov odo mňa napravo, sedel učupený v loďke starý rybár. Snažila som sa zachytiť čln, rozvírenú hladinu na ktorej sa odrážalo slnko a aj samotného starca.
adulaila.blog.cz banner
"Úžasná Lizzie opäť na móle." znenazdajky sa objavil Arthur a rukami napodobnil fanfáry.
Usmiala som sa. Arthur je môj chlapec. Je vysoký, tmavý, Jeho tvár má výrazné črty a na vrchu strapaté čierne vlasy, oči má orieškovo hnedé, vždy veselo rozžiarené. Chytil mi ruku ktorou som si pridržala skicár, a ja som doložila uhlík vedľa mňa - aj tak by som už nič nenakreslila. Síce nič svetabojné, by sme aj tak nerobili. Arthur je môj chlapec už skoro dva mesiace, ale zatiaľ nebolo. Doslova nič- ani pusa, takže to tiež ani ďalej nepokračovalo. Myslím že sa mi za tým ani troška necnie.
Vzdychla som si a privinula som sa k nemu bližšie- kamarátske objímanie bolo povolené, aspoň odo mňa. Jeho sladké- orieškové oči na mňa spokojne hľadeli.
"Hádam mi odpustíš moje prerušenie tvojej práce." na tvári sa mu objavil hraný prestrašený pohľad, hodil na mňa "psie očká". Ešte viac si so mnou preplietol ruky, napriek tomu som si jednu vyplietla aby som mu ďobla do nosa.
"Ty jedno trdlo. Neboj sa, odpustím." zasmiala som sa s chuti. Podoprela som sa aby som vstala, tým som zdvihla aj jeho. Pustila som ho, aby som sa mohla zohnúť pre veci. O chvíľku sme si už vykračovali lesnou cestičkou. Arty ma poslušne nasledoval. Na chalana je nesmierne trpezlivý. Myslím že jeho vzťah ku mne, je omnoho intenzívnejší a zamilovanejší, ako ten môj. Pre mňa je čosi ako najsamlepší kamarát, alebo aspoň brat. Spokojne som sa naňho zahľadela, môj veľký braček. Opätoval mi pohľad.
"Kde vlastne ideme?" kývol hlavou na vychodenú cestičku medzi stromami, ktorá prechádzala do rázcestia.
Usmiala som sa. "Je po jednej hodine, vlastne skoro dve a ja som ešte nejedla." Moje slová ešte podčiarklo hlasné zaškvŕkanie v bruchu. Zasmial sa. Jeho smiech pripomína detskú zvonkohru. Takú ktorú som mala keď som bola maličká.
Zahľadela som sa mu do očí. Prečo je to také nezmyselné? Arthur je milý, pekný chalan. Je ideálny. Tak prečo k nemu necítim nič iné ako čisto rodinnú a priateľskú lásku?. Neľúbim ho. Tento vzťah mám rada len vďaka tomu, že mi je v ňom príjemné. Tiež sa mi pozrel do očí, ale inak- tak zamilovane.
"Ľúbim ťa." zašepkal pomedzi pery. Pomaly sa ku mne nahol. Sprudka som vydýchla. Vedela som čo bude nasledovať. Nechcela som to. Nemohla som. Iba by to zbytočne bolelo.
"Naozaj?" vyslovila som jedinú vetu, ktorá mi prebehla hlavou. Zaváhal. A prestal sa približovať. Hlavu mal len pár centimetrov od mojej.
"Ty mi neveríš?" Naozaj ťa ľúbim. Veľmi. A ty mňa?" povedal pochybovačným tónom, ktorý sa ešte v poslednej vete znásobil. Nie, teraz som to pokašlala. Urobila som krok dozadu.
"Jasné že ti verím," pohladila som ho po vlasoch. "Ale teraz už poďme, lebo ti tu umriem od hladu." Vycúval som z toho skôr ako si všimol nezodpovedanú otázku.
Nič na to nepovedal, len sa veselo usmial. O malú chvíľku spoza stromov vykukla strecha, neskôr aj celý dom. Bol to úplne obyčajný dom, aký nájdete v každom štáte v USA. Malé schodíky viedli k verande, kde nás už čakala moja mama. Žiarivé blond vlasy mala uviazané v kuchárskom copíku, hnedé oči ma pomaly sledovali. Tvár nemala výraznú, skôr jemnú. Všetci hovoria že som jej z oka vypadla. Až na to, že tie moje oči sú modré. V rukách držala veľký tanier obložený s palacinkami. O drobnú chvíľku som zacítila ich sladkú vôňu.
Cez jediné otvorené okno, bolo vidno kuchyňu. Tmavé drevo, zelené doplnky- žabie zelené. Taká kuchyňa vystrihnutá z časopisu "Moderné bývanie". Moja mama, Sussan, má novú úchylku.
Keď sme dorazili, s radosťou nás ponúkla. Obaja sme si vzali a pustili sa do toho.
"Keď sme dojedli spokojne som sa usmiala. "Tak čo? Ideme si dnes zaplávať do jazera? Stavím sa že ťa predbehnem." Arthur vedel že to bolo adresované jemu. Namiesto jeho zvyčajnej radostnej nálady, sa nepokojne zachmúril.
"No ja vlastne idem dnes na návštevu. Hm, ku babke. Som ti to chcel povedať."
Chvíľku sme ešte sedeli. Ja som stále rozmýšľala, ku akej babke keď žiadnu nemá. No radšej som bola ticho.
Keď odišiel, prešla som cez obývačku- žltú so slnečnicami- hore schodmi, až do izby. Bola to malá izba. Cez veľké okno, sme prúdilo tlmené svetlo. Okno som zakryla veľkými oranžovými závesmi, aby sem neprenikalo priame slnko. Kde-tu slnko prerazilo do vnútra ostrými lúčmi, trafilo do zrkadla na skrini, ktorá bola oproti oknu. Zrkadlo hádzalo na marhuľové steny farebné obrazy. Pod oknom bol starožitný stôl s notebookom a pár rozhádzaných kresieb. A úplne vzadu, hneď oproti dverám, pri ktorých bol toaletný stolík, stála veľká posteľ.
Vošla som do izby a pár jagavých obrazcov zo zrkadla na mňa narazilo. Rukou som si prehrabla vlnivé blond vlasy, ktoré mi siahali až po pás. Pri posteli som zbadala známu plážovú tašku, v ktorej bolo všetko, čo som potrebovala.
Keď som prechádzala okolo drobných domčekov, ľudia sedeli pri otvorených oknách. Neviem ako im to pomôže. Najlepšia je klimatizácia. Zo mňa samej tiekli kvapky potu. O chvíľku sa predo mnou objavila malá pláž, vysypaná kamienkami. Bola prázdna. Všetci asi sedeli vo vnútri, pri okne alebo klimatizácii.
Nohou som načrela vodu na okraji jazera. Voda bola priezračne čistá. Až prekvapivo ma zamrazilo na tele. Na rukách mi vyskočili zimomriavky.
"Konečne." šepla som keď som už bola namočená spolovice. Moje telo sa schladilo. Už žiadny pocit spary, na čele mi už netiekli kvapky potu. Pomaly som plávala ďalej, kde som už nedočiahla. Z prstu na ruke sa mi zvliekol prsteň. Prizrela som sa do vody. Na dne napravo odo mňa, sa niečo zalesklo. Ponorila som sa, rukami som zaprela do vody, odhodlaná vynoriť ho. Je to starožitný prsteň, po starkej.
Dno pokrývali husté zelené riasy, pripomínajúce trávu, len o čosi hrubšiu. Musím byť riadne ďaleko od brehu. Ponorila som sa ešte hlbšie, až sa ma tie riasy dotýkali. Prsteň som nevidela. Jemne som sa odrazila od dna, smerom hore. Potrebovala som sa nadýchnuť. Niečo ma však zachytilo. Pozrela som sa dole a uvidela som ako mám okolo nohy ovinutú tú trávu. Skúšala som nohou mykať, nešlo to. Nutne som potrebovala kyslík. Začala som sa driapať, vrtieť, no ešte viac som sa zamotala. Teraz som mala uviazané obe nohy. Z úst mi vychádzali obrovské bubliny vzduchu. Omylom som vdýchla vodu a moje pľúca až tak pálili. Mala som v nich hotový oheň.
Pred očami som zbadala chvost. O sekundu neskôr- sa mi pred tvárou zjavila tvár. Možno som už mŕtva -nie určite som mŕtva-, lebo toto bol anjel. Bola to najkrajšia tvár akú som kedy videla. Prestala som sa mykať. Bol to chlapec v mojom veku. Mal jemné črty, bledú tvár, ktorú obkolesovali hnedé- čokoládové- vlasy. Jeho jazierkovo zelené oči, na mňa upierali prekvapený pohľad. Viac som si nestihla všimnúť. Chlapec sa zohol, keď plával dole. Znovu som zbadala ten ryby chvost. Nechápala som súvislosť. Čiesi ruky mi oblapili lýtka, silno strhli riasi ktoré ich pútali. Znova som prestrašene vdýchla vodu. Viac som nevidela. Oči mi prekryla tmavá čierna tma. Kde je môj anjel?

2.Kapitola už čoskoro.

Obal knihy (úvodný obrázok)

28. července 2010 v 23:03 | AduliQ |  Rybý Sen
Takže, dneska som urbila takzvaný obal knihy. Je to vlastne obrázok ktorý bude pred každou kapitolou. 1.kapitola je už na ceste. Dosť som pokročila a snažím sa dostať čo najdalej a čo najskôr. Tak dúfam že sa vám bude čo najviac páčiť. A ktomu obalu. Kliknite na celý článok a môžete si ho pozrieť.
banner

Príbeh - Kniha?

20. července 2010 v 11:24 | AduliQ |  O blogu
Písanie ma bavilo odmalička. Vlastne skôr odvety odkedy som sa naučila písať :). Takže som si povedala že skúsim napísať celý príbeh- vlastne knihu. o čom bude? c.č.
banner

Menu- Hotové

20. července 2010 v 11:09 | AduliQ |  O blogu
Ako ste si už možno tipli podľa názvu článku, menu už mám hotové. Dúfam že sa v ňom vyznáte. Vlastne som dorobila len odkazy. Nadpisi už boli hodnú chviľku :) . Tak dúfam že sa vám páči. Ak máte nejaké dotazy tak napíšte.